Dr. István Túri, najznámejší majster a učiteľ zeleninárskeho skleníkového záhradníctva, zomrel 10. júla 1999 v 66. roku svojho života.
Narodil sa 7. decembra 1933 v Cegléde. Základnú a strednú školu absolvoval rovnako v Cegléde, v roku 1952 zmaturoval na Gymnáziu Kossutha Lajosa. V roku 1957 získal diplom na Vysokej škole záhradníckej a vinárskej, od roku 1958 pôsobil na Vysokej škole záhradníckej a vinárskej, neskôr na Záhradníckej univerzite, kde prešiel všetkými povinnými stupňami kariérneho rebríčka od vedeckého asistentstva až po funkciu docenta. Z vlastného rozhodnutia požiadal v roku 1993, vo veku 60 rokov, o odchod do dôchodku.
Od vzniku spoločnosti PRODUKT Kutató, Fejlesztő, Termelő Kft. (1990) bol jej výskumným riaditeľom a až do svojej smrti duchovným vedúcim šľachtenia odrôd papriky a produkcie osiva vyšľachtených hybridov.
Svoju vedeckú činnosť začal pod vedením profesora Andráse Somosa. Na základe dizertačnej práce o zmapovaní a analýze zeleninárskej výrobnej oblasti Nagykőrös získal v roku 1962 titul doktora univerzity.
Jeho prvou výskumnou úlohou bolo skúmanie možností pestovania zeleniny na chudobných piesčitých pôdach bez použitia maštaľného hnoja. Z technických otázok sa jeho meno spája s uplatnením plastov v záhradníctve, s vývojom nosných konštrukcií rôznych zariadení, s vypracovaním vykurovacích systémov, s vytvorením rôznych typov vetracích a zavlažovacích metód, s vypracovaním viacerých variantov dvojitej prikrývky, s návrhom typov vykurovaných a nevykurovaných skleníkových komplexov a v neposlednom rade aj s metódou vodnej záclony.
Spolupracovníkmi vypracoval systémy využívania nevykurovaných zariadení s presúvaním aj bez presúvania, ako aj jedno- a dvojfázové využívanie vykurovaných zariadení, pričom skúmali možnosti jesenného a zimného rýchlenia. Trvalú hodnotu vytvoril aj zapojením nových odrôd a typov odrôd do pestovania a zavedením nových pestovateľských technológií.
Ak zoberieme do úvahy aj dostupné finančné zdroje, bol zrejme až do dnešných dní najúspešnejším maďarským šľachtiteľom papriky. Dôkazom toho nie je len počet (21) ním uznaných a prihlásených odrôd a hybridov, ale aj ich úžitková hodnota. Aj na Slovensku a v Maďarsku dodnes najobľúbenejšia biela rýchlená paprika (HRF F1) potvrdzuje jeho mimoriadny cit, s akým postupoval pri plánovaní jednotlivých krížení a pri výbere rodičovských línií. Okrem toho pod jeho vedením vyšľachtili napríklad odrody Hó F1, Pritavit F1, Kaméleon F1, Velence F1, Titán F1, ako aj kandidátov odrôd Bajnok F1 a Kápia F1. Významný je aj šľachtiteľský základný materiál, ktorý so spolupracovníkmi zozbieral a ktorý môže byť zárukou pokračovania jeho životného diela. Pod jeho vedením bola vypracovaná osobitná metóda produkcie hybridného osiva, ktorá bola chránená patentovou ochranou a stala sa základom fungovania celého odvetvia výroby hybridného osiva.
Mnohostrannosť dr. Istvána Túrího najviac zvýraznili jeho výskumy v oblasti konštitučnej biológie. Zaviedol pojmy pomalého, stredného a rýchleho rastového typu, určil podmienky ich vzniku a možnosti ich zmeny. V veľmi skorých fázach rozpoznával zmeny vo vývine rastlín. Jemu navrhnuté technologické úpravy v takýchto prípadoch vo väčšine prípadov potvrdila prax. Pán učiteľ Túri vyučoval univerzitných študentov aj praktizujúcich záhradníkov, jeho prednášky boli väčšinou veľmi názorné, pretkané humorom a mimoriadne pôsobivé.
Aj organizácia synchronizovaného odborného poradenstva je spojená s jeho menom, už na konci 60. a začiatkom 70. rokov viedol kurzy v Soroksári. Na Záhradníckej univerzite pripravil viaceré výstavy. Z najznámejších to boli výstavy spojené s odbornými poradami o pestovaní papriky, melónov a uhoriek. Burzu osív, ktorú vymyslel, usporadúvame od roku 1981 každoročne k plnej spokojnosti pestovateľov zeleniny a firiem obchodujúcich s osivom.
Jeho odbornú publikačnú činnosť charakterizovala snaha o zrozumiteľnosť, opis a odovzdanie praktických postupov. Uverejnil viac ako sto populárno-náučných článkov, prevažne na stránkach časopisu Kertészet és Szőlészet. Obľúbené sú aj jeho knihy o pestovaní vo fóliovníkoch. Kniha s názvom Kertészet fólia alatt (spoluautor: Béla Fodor) bola prvou poľnohospodárskou odbornou knihou, z ktorej sa predalo viac ako sto tisíc výtlačkov. Za ňu získal ocenenie za vysokú úroveň. Naň, ako aj na Rád práce, ktorým bolo ocenené jeho celoživotné dielo, bol vždy hrdý.
V posledných 10 – 15 rokoch sa jeho texty vyznačovali aj filozofickým podtónom. Príkladom sú jeho knihy Növényalkat (Možnosť a hranica zvyšovania úrody) a Az élet korlátai (zhŕňa ľudské súvislosti konštitučnej biológie). Začal písať aj knihu, ktorá mala zaviesť čitateľa do duchovného sveta, do sveta bohov. Často o nej hovoril, veľmi ju chcel dokončiť, ale už to nestihol. Na otázky týkajúce sa jeho vedeckej a publikačnej činnosti najčastejšie odpovedal: „Počet kníh, nových odrôd, patentov, vyznamenaní a vedeckých hodností nepodceňujem, ale nepovažujem ich za najdôležitejšie, preto sa nezaoberám číslami. V odbore, okrem už spomenutých aj nad ich rámec, považujem za dôležitú len takú činnosť, ktorá posúva záhradníctvo ďalej.“
Pri organizátorskej práci potreboval vytrvalosť, niekedy až tvrdohlavú umanutosť, inak by nedokázal vytvoriť experimentálne plochy Katedry pestovania zeleniny. V pokusnom závode v Soroksári aj dnes množstvo budov, stavieb a fóliovníkových zariadení svedčí o jeho neutíchajúcej organizačnej práci, hľadaní nových riešení a bohatej zásobárni nápadov.
Veľkú pozornosť venoval aj kedysi početným podriadeným. Pre kvalitnú prácu považoval za dôležitých viacero požiadaviek: vysvetliť, dať zapísať, späť sa spýtať, spraviť, skontrolovať. Nedbalosť, ľahostajnosť a lenivosť nemal rád, vedel oceniť schopnosť bojovať, cielene a hodnototvorne pracovať. Vážil si a rešpektoval aj tých spolupracovníkov a kolegov, ktorí dokážu rozpoznať nové a podporovať ho aj vtedy, keď si ho nevšimli ako prví oni sami.
Často spomínal, že keby sa dostal k všemohúcej zázračnej prútiku, urobil by aspoň tri veci: na týždeň by zrušil zariadenia na pestovanie s plastovým krytom, aby tak ukázal ich významnú úlohu v každodennej spotrebe zeleninových a ovocných šalátov a v používaní okrasných rastlín; predstavil by možnosti, ktoré sme pri uzavretých priestoroch doteraz ešte nevyužili; a, ako povedal, „nezastavil by som na týždeň, ale navždy by som odstránil chorobu majstrovsky formulovanej prázdnoty z rozumných slov a viet“.
Chyby a omyly, ako každý, mal aj on. Vtedy hovorieval: „Ani jeden z nás nie je anjel.“ Tieto menšie či väčšie pošmyknutia a omyly prehliadol aj u svojich spolupracovníkov, pokiaľ za nimi nevidel zlú vôľu alebo úmysel.
Pri odchode do dôchodku neusporiadal bankety ani oslavy, pár slovami sa rozlúčil a jeho azda posledná veta znela: „Rád by som ešte dlho slúžil veci záhradníctva!“
Žiaľ, toto jeho želanie sa nemohlo úplne splniť. Žije v nás už len vo svojich odrodách, vo svojich textoch a v duchu, ktorý po ňom zostal.
János Gyúrós